Vôňa písmen

text Bronislava Tarnócyová

Knihárska dielňa pani Lidy Mlichovej si svojou atmosférou získa srdce návštevníka a vzbudzuje pocit, že všetko je tak, ako má byť.

Existujú miesta, kde zabudnete na okolitý svet plný rytmického bubnovania chaosu. Sedela som v  kresle a vnímala atmosféru knihárskej dielne. Mnohí ľudia preplávajú mojím životom a s odstupom času si ani pri maximálnej snahe neviem spomenúť, čo vlastne chceli. Iní mi venovali pár výnimočných chvíľ, ktoré majú nevyčísliteľnú hodnotu. Stávajú sa nenahraditeľnou súčasťou môjho bytia. Keď sa s nimi opäť stretnem, nič nám nebráni pokračovať v „prerušenom“ rozhovore. Jednoducho tie dni, mesiace či roky odlúčenia zrazu nič neznamenajú. Akoby sme sa rozlúčili iba pred chvíľou. Majiteľka dielne, pani Lida Mlichová, patrí medzi nich. Knihy, ktorým vôňa písmen dáva hmatateľné čaro okamihu a v ktorých „uviazané“ slová rozprávajú príbehy našich myšlienok, sa stali jej životom. Od zrodu nápadu až po okamih, keď obráti posledný list a ony sa rozpŕchnu do sveta, pretečie veľa vody. Obal korešpondujúci s textom velikánov - ako napríklad Rudyard Kipling, Lawrence Ferlinghetti či obyčajných smrteľníkov – ušije Lida Mlichová každej z nich na mieru. Svojou prácou „vypovedá nevypovedateľné a vyslovuje nevysloviteľné“.

Vôňa pokladu
Keď otváram dvere knihárskej dielne, mám pocit, akoby som vstupovala do iného sveta. Pod starými klenbami zacítite priateľskú atmosféru, ktorá vás na jednej strane „prinúti“ otvoriť svoje srdce, venovať ho „nemým“ svedkom myšlienok a ich vôni, na druhej strane pochopíte príbehy iných a zmocní sa vás pocit, že všetko je tak, ako má byť. Opantá vás vôňa parfumu dávnych príbehov, ľudských osudov a práce, ktorá dáva zmysel životu.

Srdce klenieb
„Báseň, rovnako ako kytica ruží, by sa nemala vysvetľovať,“ konštatuje Lawrence Ferlinghetti v diele Ars(e) Poetica. Každú knihu vysvetľuje Lida Mlichová najprv sama sebe, snaží sa pochopiť a rešpektovať jej tajomstvá, nájsť srdce autora hlboko ukryté v myšlienkach, melódiu písma rozochvievajúcu náš hlas, farebné kreácie ilustrátora, vôňu papiera či formát diela. To všetko tu už je, nemenné a trvácne. Ona vlastnými pocitmi a túžbou „len“ pridáva hodnotu dielu, svojím návrhom ho posúva do inej polohy. Dáva mu šat podčiarkujúci jeho krásu a dôstojnosť. Niekedy sa stáva, že pod 300-ročnými klenbami dielne tvorí spolu s priateľmi knihu od samého začiatku. Vtedy v sebe dlhý čas nosí nehmotné tušenie výsledku. Cíti ho, žije s ním deň noc, snaží sa ho pochopiť a sformovať do konečnej podoby. Až potom začína - tak ako deti - každá z kníh žiť svojím životom mimo nej a mimo dielne. V srdci Lidy Mlichovej vládne sloboda. Necháva ich odísť, písať ďalšiu časť svojho príbehu v rukách iných. Nech tešia, oslovujú, provokujú, rezonujú, odrážajú ducha majiteľa.

Tóny hudby
Sedeli sme v knihárskej dielni plnej príbehov, čerstvo uvarenej káve, tlmeného svetla spomienok odkrývajúc tienisté i radostné stránky života. Dielňa prijala naše rozhovory s najväčšou prirodzenosťou. Znie to neuveriteľne, ale jej príbeh sa začal písať v roku 1928, keď do Žiliny prišiel z Vyškova na Morave pracovať a žiť Ján Vrtílek. Cesty osudu sú nevyspytateľné, a tak nemohol tušiť, že práve tu stretne svoju životnú partnerku, ktorá mu neskôr porodí syna a tri dcéry. „S tichým údivom myslievam na našu mamu. Zvládla všetko, otcovi bola oporou a nepochybne aj inšpiráciou,“ hovorí Lida Mlichová. Jej otec, mladý vyučený knihár, mal v Žiline pred sebou celý život. Netušil, že práve on položí na Slovensku kvalitné základy odboru Umelecká knižná väzba.

Krása spomienok
Možno je začiatok niekde tam, v jednoizbovom byte, kde sa vždy našlo miesto a čas na stretávanie priateľov, ručné zlatenie, olejové máčané papiere, nekonečné rozpravy, ale aj na husle otca, na hudbu, ktorú podvedome vnímali a ktorá v nich dodnes ostala. Jej tónmi je presiaknutý celý jej život a tvorivá práca. Dielňa – to sú príbehy ukryté v múroch historického domu, ľudia, z ktorých tu vždy ostane kus srdca, knihy so stránkami popísanými nezmerateľnou hĺbkou myšlienok. „To nie sú len veci – sú to spomienky, pnutie medzi nimi a mnou. Je prirodzené, že tú atmosféru pocíti každý, naladený na podobnú strunu ako ja,“ dodáva.

Ticho plné hovoru
Naše slová prerušili zvony neďalekého kostola. Človek chce byť niekedy sám, zavretý v tichu vlastných myšlienok, uvedomujúc si pominuteľnosť tohto sveta, nás samých v ňom, dôležitosť, krásu a nevyčísliteľnú hodnotu nenávratných chvíľ. Vtedy má sto chutí ponoriť sa do ticha plného hovoru vecí. „Treba len pokorne počúvať,“ hovorí Lida Mlichová. Aj to ticho okolo nás je dôležité, v ňom sa skrývajú odpovede na nevyslovené otázky, v ňom často nájdeme hľadaný pokoj našich myšlienok.